V dobách pred vznikom obce Stredné Plachtince, mali na tomto území Dacsovci z Kosihoviec postavenú kaplnku, podľa niektorých v l. polovici 14. storočia (1332 - 1337), ktorú pri návšteve svojich majetkov tiež navštevovali. O tomto období „katolíckom“, sa však nezachovali žiadne správy. Viac správ je z neskoršieho obdobia, po vystúpení Dr. Martina Luthera (31.10.1517), ktorý na dvere wittenberského chrámu pribil 95 výpovedí a dostáva sa do otvoreného konfliktu s katolíckou cirkvou. Augsburským náboženským mierom (1555) bola priznaná náboženská rovnoprávnosť evanjelikov augsburského vyznania a katolíkov. Reformácia sa rýchlo šírila i do okolitých krajín a tiež i do Uhorska. Aj tu niektoré šľachtické rody, medzi nimi i Dacsovci, sa pridávali k reformácii a novému náboženstvu. Poddaní boli povinní vyznávať náboženstvo svojho pána. A tak poddaní v Stredných a Horných Plachtinciach sa stávajú evanjelikmi.
Cirkev v minulosti vyberala dežmu, cirkevnú daň v čiastke jednej desatiny úrody. Desiatok bol odovzdávaný z obilia, vína, oviec a včiel. Od 15. storočia od platenia desiatku boli natrvalo oslobodení šľachtici. Od roku 1693 farári nedostávali dežmu, namiesto nej mali zosyp. Pri voľbe farára sa dohodlo na “dôchodkovej časti“ - vokátore. Zachoval sa len vokátor z roku 1932, ale dá sa v ňom vidieť i staršia čiastka.
Cirkevné pozemky, pridelené farárovi obrábali cirkevníci na základe pozvania kurátorov, kostolníkom, poprípade vincúrom. Pozdejšie (po roku 1918) farári dávali svoje pozemky do prenájmu a tak namiesto prác žiadali peňažné vyrovnanie, čo konventy nie v každom prípade akceptovali a dosť často nevyhoveli.
Platenými zamestnancami cirkevného zboru boli aj učitelia - kantori, pozdejšie len organisti.
Evanjelický cirkevný zbor, do roku 1918 sa oficiálne volal „Cirkev kresťansko-evanjelická augsburského vyznania krajiny Uhorskej v Stredných Plachtinciach“. Po žilinskej synóde (1610) bola organizačne začlenená do Veľkohontského seniorátu, až do roku 1953. Po roku 1953 je začlenená do Novohradského seniorátu. Evanjelický cirkevný zbor augsburského vyznania v Stredných Plachtinciach, kde je i farský úrad, tvorí matkocirkev. Svojich cirkevníkov, ako fílie alebo dcérocirkev, má i v Horných Plachtinciach a Dolných Plachtinciach.
Rozdelenie obyvateľstva podľa náboženstva je doložené v roku 1910: 806 evanjelikov, 147 rímskokatolíkov, 2 evangelistov refomovaných a 7 židia. O desať rokov neskôr sa v podstate nemení: 794 evangelistov, 144 rímskokatolíov, 7 evangelistov reformovaných a 1 žid. Pri kanonickej vizitáci v roku 1932 bola štatistika nasledovná: celkom 1135 cirkevníkov, v matkocirkvi 807, fília Horné Plachtince 280 a Dolné Plachtince 48. Na lazoch žijú 3 evanjelické rodiny. Rímsko-katolíkov v Stredných Plachtinciach bolo 173, v Horných Plachtinciach 35 a v Dolných Plachtinciach je väčšina katolíkov. Všetci cirkevníci nažívajú v pokoji.
Dôležité miesto v cirkevnom zbore zastávali i laickí funkcionári zboru. Najvyššie postavenie mali zboroví dozorcovia alebo inšpektori, volení konventom a na ich zasadaní tvorili spolupredsedníctvo s duchovným predsedom. Radu „starších“ presbytérov si volí zbor Stredných Plachtiniec 12 riadnych a 4 náhradných, vo fílii Horné Plachtince 6 riadnych a 1 náhradného presbytéra. Presbytérium sa schádza podľa potreby a rozhoduje o všetkých dôležitých cirkevných otázkach. Cirkevný majetok a školu riadil kurátor, ktorý bol 1 pri matkocirkvi a po jednom i vo fíliach. Dôležité miesto zastávali kostolníci, ktorí sa volili podľa jednotlivých častí (koncov) dediny. Volil ich výročný konvent na trojročnú dobu. Kurátori a kostolníci počas svojho funkčného obdobia, vykonávali všetky práce pre cirkev, bez akejkoľvek odmeny. Udržiavanie kostola a ďalších cirkevných stavieb, voľba a platenie farára, bola vecou cirkevného zboru - cirkevníkov. Cirkevníci buď zo svojich, buď z cirkevných prostriedkov, pozdejšie i z príspevkov štátu, stavali kostoly, školy, hospodárske zariadenie a starali sa o ich údržbu. Peniaze na všetky tieto poplatky sa zadovažovali predajom vína, obilia a pozdejšie cirkevnými daňami.
Najznámejšou stavbou každého cirkevného zboru je kostol. Kedy bol postavený kostol v Stredných Plachtinciach sa presne nepodarilo zistiť. V publikácii „Súpis pamiatok na Slovensku“ zv. 3, na stranách 207-208 pod heslom Stredné Plachtince je uvedené: „Pomerne úzky jednoloďový gotický priestor pochádza zo 14. storočia, upravili ho v 15. storočí spolu zo štvorcovým presbytériam a priestrannou sakristiou. Okná a klenba lode neskoro renesančné z roku 1621. Z gotického obdobia sa uchovala krížová rebrová klenba presbytéria, lomený gotický triumfálny oblúk, južný gotický portál v ostení s prútmi a neskoro gotický sedlový portál, ktorý vedie do sakristie.“ Z tohto by sa dalo usúdiť, že v rokoch 1332 - 1337 sa tu nachádzala len gotická kaplnka rodiny Dacsovcov, stavba katolícka.
Po reformácii, keď aj zemepán Alexander Dacso z Kosihoviec prijíma evanjelické náboženstvo, daroval kaplnku cirkevnému zboru svojím poddaným, ktorí prijímajú tiež evanjelické náboženstvo. Kaplnka sa ešte aj v roku 1626 uvádza ako kaplnka.
V roku 1742 veriaci pristavili chrámovú loď s oltárom. Stavaný je z kameňa, strecha pôvodne šindľová. V chrámovej časti je na oboch stranách 35 lavíc. Krížne lavice (pred oltárom) boli vyhradené pre panstvo. V roku 1856 boli lavice v celom kostole vymenené. V chrámovej časti kostola nachádzajú sa dva visiace lustre, do roku 1944 svietili v nich sviečky, potom elektrické žiarovky. Jeden z chrámových lustrov v roku 1937 darovalo Spotrebné družstvo Stredné Plachtince. V kostole sa nachádza ešte jeden bronzový pozlátený luster. Oltár tvorí centrálnu výzdobu interiéru kostola. Oltár je drevený postavený na kamennom základe, pochádzajúci z 30-tych rokoch 18. storočia Reštaurovaný bol v roku 2000, jeho súčasťou sú 3 obrazy a po stenách oltára sú sochy apoštolov. Na doske oltára sú 4 oltárne svietniky a veľká cirkevná Biblia. Súčasťou kostola je aj drevená krstiteľnica, na ktorej sú dve sošky znázorňujúce krst Ježiša. Kazateľnica je drevená, na vrchnej časti len číslicami označených desať božích prikázaní. Chór s organom je umiestnený v zadnej časti kostola. O pôvodnom organe sa správa nezachovala. 2.októbra 1864 bola posviacka nového organu. V rokoch 1949 - 1950 bol urobený nový „terajší“ orgán.
Veža je súčasťou kostola. Vysoká je 22 metrov. Kedy bola postavená prvá nie je známe. Veža z rokov 1832 - 1833 už bola novšia, nasvedčuje tomu rokovanie “conventu“ z 5.12.1826. Vo veži sa nachádzajú 3 zvony, podľa niektorých boli z roku 1875. Počas prvej svetovej vojny boli dva zvony zrekvirované na vojenské účely. Zostal len najmenší zvon. Po vojne v roku 1925 boli od firmy Manoušek z Brna zakúpené nové.
Okolo kostola je urobený ochranný múr - parkán, ktorý v minulosti mohol slúžiť i na obranné účely. Prázdne miesto, okolo kostola slúžilo ako cintorín, najvýznamnejší hrob je tu hrob Samuela Godru.
V blízkosti kostola, bola pre farára postavená fara. V roku 1854 fara zhorela a vystavala sa nová, v súčasnom období Múzeum Samuela Godru. V rokoch 1983 až 1988 sa postavila nová fara. K fare patrili aj hospodárske budovy patriace farárovi ale aj cirkvi. Cirkev tu mala pivnicu a zo začiatku sypáreň „obilnicu“,dnes zborový dom. Pre farárove účely boli vystavené maštaľ a pajta. Nad hospodárskymi staviskami bola obecná ľadovňa.
Otázka cintorína bola počas dlhého obdobia veľmi dôležitou a prejednával ju nejeden konvent. V posledných rokoch túto otázku riešil MNV a Ocú. V roku 1972 sa znovu ukazuje potreba riešiť otázku cintorína, ako je ohradenie, ale hlavne vystavať dom smútku. V rokoch 1986 - 1989 po rozličných ťažkostiach, hlavne domácich, sa v roku 1986 pristupuje k jeho výstavbe. Po niektorých predlžovaniach termínu odovzdania do užívania, bol 13. 11. 1989 vysvätený a kolaudácia prebehla 14.8. 1991. Práce na rozširovaní cintorína začínajú v roku 1995 získaním pozemku, a jeho vyňatím z pôdneho fondu. Po všetkých formalitách sa v roku 1997 buduje oplotenie a v roku 2000 sa rozširuje vodovod a vchody sa zabezpečujú novými vchodovými bránami.
